Predstavme si každodennú situáciu. Po práci vyjdete na ulicu a ponáhľate sa do obchodu, aby ste si vyzdvihli nedávnu objednávku. Vo vrecku cítite naliehavé vibrácie, a tak vyťahujete telefón, aby ste zistili, čo sa deje. Nadriadený vám píše, že ste zabudli poslať dôležitý e-mail. Na nič nečakáte, otvoríte koncept v e-maili, medzitým prejdete cez cestu, rýchlo skontrolujte správu a odošlete ju. Všetko je v najlepšom poriadku, e-mail ste odoslali a zároveň dorazili do obchodu včas.
V poriadku to však nie je, pretože takéto situácie sú veľmi nebezpečné. Písanie správ pri chôdzi môže spôsobiť vážne zranenia, nielen vtipné zrážky s fontánami a pouličnými lampami. Nedávny článok The New York Times zdôrazňuje, aké je písanie správ pri chôdzi (texting + walking = twalking) nebezpečné a toto tvrdenie dokladá viacerými štúdiami a názormi odborníkov.
V minulom roku sa počet smrteľných nehôd chodcov zvýšil na najvyššie číslo od roku 1990, v USA zomrelo denne priemerne 17 ľudí. Mnohí experti tvrdia, že používanie mobilných telefónov má na tieto štatistiky obrovský vplyv. Niet divu, že štát Idaho a mesto Honolulu twalking zakázali. Uprené hľadenie na krátku vzdialenosť pred seba výrazne skresľuje vnímanie, najmä pokiaľ ide o odhad vzdialenosti a rýchle rozhodovanie. Podľa známeho neurológa Adama Gazzaleyho je príčinou tohto fenoménu inštinktívny hlad ľudí po informáciách. Náš mozog sa cíti stimulovaný a odmenený, keď získava nové informácie.
Podľa Gazzaleyho spočíva kúzlo inteligentných zariadení práve v tejto skutočnosti. Sú navrhnuté tak, aby spĺňali všetky naše požiadavky. Gazzaley použil prirovnanie so zvieratami: keď sa predátor rozhoduje o presune za korisťou na ďalšie miesto, musí urobiť komplexné rozhodnutie napríklad o tom, aká dlhá a nebezpečná je cesta. My ľudia pri honbe za informácií nič neriskujeme. „Ďalšie miesto“ je vždy pred nami: naše e-maily, správy a Facebook nás dokonale vtiahnu do kruhu, ktorý v dlhodobom meradle vedie priamo k závislosti.
Podľa Dr. Stevena Sussmana, profesora preventívnej medicíny na Univerzite Južnej Kalifornie, neschopnosť odložiť zariadenie nemusí byť vždy ukazovateľom skutočnej závislosti. Ak vás k tomu núti práca, je to menej problematické, ako keď neustále vyťahujete telefón z vrecka len pre potešenie a zábavu. Neschopnosť odlepiť sa od svojho zariadenia, aj keď máte práve na práci iné dôležité veci, je naopak jasným znakom závislosti.
Na ilustráciu tohto rozdielu uviedol Dr. Sussman veľmi zaujímavý príklad. Predstavte si, že ste na výlete niekde, kde nie je signál. Ako by ste sa cítili? Cítili by ste úľavu, že ste sa konečne ocitli mimo hurhaja digitálneho sveta, alebo by ste boli frustrovaní a snažili sa nájsť miesto, kde je signál? Ak by ste sa cítili nepríjemne, mohlo by to znamenať, že máte problém.
Twalking je trochu iná záležitosť a je predmetom debaty, pretože ide o celkom novú oblasť výskumu. Mesto New York vydalo štúdiu, v ktorej sa uvádza, že neexistuje žiadny vzťah medzi písaním správ počas chôdze a nehodami, zatiaľ čo iná organizácia tvrdí, že štúdia z New Yorku je založená na nepravdivých informáciách, a podopiera to analýzou Marylandskej univerzity, kde sa uvádza, že medzi rokmi 2001 a 2011 sa stali stovky nehôd spôsobených twalkingom.
Bez ohľadu na štúdie je však jasné, že najväčšou prioritou je vždy dávať pozor, nie sledovať nejakú konverzáciu. Zbaviť sa zlých návykov však nie je ľahké.
Podľa psychologičky Melanie Greenberg si musíme položiť niekoľko otázok:
- Je to skutočne naliehavé?
- Riadim svoj osud ja alebo technológia?
- Aký to má na mňa dopad?
- Ublíži mi to?
Taktiež pomôže, keď si telefón uložíte mimo dosah, napríklad do tašky a nie do vrecka. A Chris Marcellino, bývalý softvérový inžinier Applu, ktorý pracoval na upozorneniach, hovorí, že by sme ich mali všetky vypnúť.
